Áron alpínsky / alpský / východný, (Arum alpinum, arum cylindraceum, arum orientale), (Araceae – áronovité), en: Mountain arum
Charakteristika
Áron alpínsky je trváca rastlina so skráteným hľuzovitým vajcovitým až guľovitým podzemkom. Dorastá do výšky od 15 do 40 cm. Byľ má vzpriamenú, na báze šupinatú a takmer takú dlhú ako listové stopky (kratšia je len o cca 1/5). Listy sú tmavozelené, dlhostopkaté, pošvovité, šípovité, v obryse trojuholníkovité. Kvety sú ukryté v kornútovitom, belavom až zelenkastom tulci, ktorý môže byť zvnútra fialovastý. Vyrastajú na šúľku. Samičie kvety sú usporiadané na báze, samčie sú uložené vyššie. Nad nimi je prsteň sterilných, na báze zhrubnutých, na vrchu brvitých kvetov. Koniec šúľka je fialovo hnedý, kyjovito zhrubnutý. Plody sú červené okrúhle bobule usporiadané v súplodí. Áron kvitne v apríli až v máji. Plody dozrievajú koncom júla a v auguste. V čase dozrievania už rastlina nemá tulec ani listy. Áron obsahuje jedovaté látky.
V marci najskôr vyrastajú zo zeme tmavozelené listy.
V máji sa objavujú kvety.
Výskyt
Áron alpínsky je rozšírený v miernom pásme strednej a juhovýchodnej Európy. Rastie roztrúsene (po jednom) na sviežich, tienistých, na minerálne látky bohatých stanovištiach, v lužných lesoch a dubo – hrabinách v teplejších oblastiach, v pásme nížin až pahorkatín. Fotky boli urobené v Šúrskom lese.
Príbuzný druh
Áron škvrnitý (Arum maculatum) cz: árón plamatý – je podobný áronu alpínskemu a podľa viacerých zdrojov sa na Slovensku veľmi nevyskytuje. Vytvára súvislé husté porasty, pretože jeho podzemok je výrazne dlhší. Na jeho listoch sa niekedy tvoria hnedé škvrny. Byľ, nesúca kvet, má asi polovičnú až trojštvrtinovú dĺžku listovej stonky. Odlišný je aj tvar tulca. Otvorená časť tulca je výrazne väčšia ako uzavretá (uvádza sa, že je 3,5 -5 x dlhšia), pri árone alpínskom je otvorená časť len 1,5 -2 x dlhšia ako uzavretá. Rastie v západnejších častiach strednej Európy.
Celá rastlina je jedovatá, pôsobením tepla však túto vlastnosť stráca. V minulosti sa áron škvrnitý (prípadne aj alpínsky) pokladal za kultovú rastlinu so zázračnou mocou a pridával sa aj do chlebovej múky. Pravdepodobne sa medzi nimi nerozlišovalo a boli považované za rovnaký druh.
Na liečebné účely sa v stredoveku zbierali podzemky v marci. Spolu s ďalšími rastlinami (puškvorec obyčajný, bedrovník, škorica, palina, borievka) sa vo forme prášku s cukrom podával pred jedlom na hrote noža na zmiernenie žalúdočných ťažkostí.
