Imelo biele, Viscum album, (Imelovcovité – Loranthaceae), cz: Jmelí, en: European mistletoe, de: Mistel, Vogelmistel, Leimmistel , fr: gui de druides, es: muerdago
Charakteristika
Imelo biele je poloparazitický, menší vždyzelený guľovitý ker rastúci v korunách niektorých divorastúcich aj ovocných stromov. Má holú a rozkonárenú stonku, dorastajúcu do veľkosti 50 cm. Na koncoch konárikov sa tvoria protistojné, hrubé, kožovité podlhovasté oválne listy žltozelenej farby.
Imelo rastie všetkými smermi, aj smerom dolu, nezávisle od svetla a zemskej príťažlivosti. Krík tak nadobúda podobu gule s priemerom asi 1m. Listy zostávajú na kríku asi 1,5 roka, hoci na jedli môžu zostať aj 3 až 4 roky. V neskorom lete staré listy opadávajú, sú stále zelené a nie sú zvädnuté.
Kvety sú drobné, žltozelené, tvoriace sa po troch až piatich v pazuchách konárov. Plody sú okrúhle, sklovité biele bobule so zelenými semenami v lepkavej a slizovitej dužine.
Imelo – poloparazit
Imelo biele pomocou prísavných koreňov vrastá do drevného pletiva hostiteľskej rastliny a parazituje na nej. Sací koreň v dreve hostiteľa môže dosiahnuť dĺžku až 1m. Stromu odoberá vodu a v nej rozpustené živiny a minerálne látky. Časť potrebných organických výživných látok si vie imelo zabezpečiť aj svojpomocne, keďže má schopnosť fotosyntézy pomocou chlorofylu v listoch a stonkách a preto sa aj zaraďuje medzi poloparazity. Veľký podiel živín však získava z hostiteľského stromu, a to najviac na začiatku leta, keď má k dispozícii menej svetla (stromy sú naplno olistené a ono je v nich zatienené).
Imelo najskôr rastie veľmi pomaly. V druhom roku vytvorí len 2 malé lístočky. Keď sa dobre uchytí, začne sa rýchlo rozrastať a tým odčerpávať zo stromu veľa živín, vody i minerálov. Maximálnu veľkosť (priemer 60 – 100 cm) dosiahne až po desiatich rokoch.
Následne sa stáva semeniskom pre zakorenenie ďalších rastlín imela na hostiteľskom aj okolitých stromoch. Imelom napadnuté konáre sa zduria, ich konce zaschnú, celkovo má strom menšie prírastky, prestáva kvitnúť a ovocné stromy aj plodiť. Napadnutá drevina postupne chradne, tým, že je oslabená, napádajú ju aj ďalší škodcovia alebo hubové choroby a väčšinou speje k svojmu koncu.
Rozmnožovanie
Imelo je dvojdomá rastlina, teda samčie a samičie kvety sa tvoria vzájomne oddelené na 2 rastlinách. Na samičích rastlinách sa po opelení od apríla vyvíjajú plody, biele bobule, ktoré dozrievajú začiatkom decembra. Rastlina sa rozmnožuje semenami. Šíria ich vtáky, hlavne drozdy a penice, ktoré sa v zime alebo skoro na jar živia dozretými bobulami. Vtáky rozširujú lepkavé semená tak, že ich zobákom otrú na haluz, alebo vylučujú nestrávené spolu s trusom. Semená zostanú prilepené na konároch pomocou lepkavého zvyšku plodu. Nevyklíčia ani vo vode, ani v zemi, len na hostiteľskej rastline.
Hostiteľské rastliny
Uvádza sa, že imelo biele v Európe rastie v 3 poddruhoch. Jeden poddruh rastie na listnatých drevinách, kde cudzopasí hlavne na jabloniach a topoľoch a rastie aj na breze, osike, javore, lipe, jarabine, agáte, vŕbe, hlohu či mandľovníku. Nedarí sa mu veľmi na jaseni, orechu, hruške, slivke, čerešni, čremche, lieske, ruži či platane. Nedarí sa mu ani na dube a vôbec nerastie na buku.
Imelo rastúce na boroviciach má názov Viscum album ssp. austriacum a na jedliach rastie Viscum album ssp. abietis.
Ďalšie údaje o imele
Výskyt
Imelo je rozšírené v rozsiahlych územiach Európy a Ázie.
Kvitnutie
Zakvitne prvý krát v piatom až siedmom roku života. Kvitne v priebehu februára a marca.
Zber listov a vňate
Na liečebné účely sa zbierajú mladé konáriky s listami (Stipites visci albi) zvyčajne v zime (december – február), keď sa stromy vytínajú.
Využitie
Imelo, tak ako pár ďalších zaujímavých rastliniek (napríklad Vianočná ruža), patrí medzi tradičné vianočné dekorácie. Ozdobujú sa ním vchodové dvere, vešia sa na zárubne, alebo sa ním zdobí vianočný stôl. Už v dávnych dobách sa používalo pri magických a mystických obradoch (keltskí Druidi) a pripisovala sa mu liečivá a ochranná sila. Pre viac vianočných ozdôb a dekorácií, kliknite sem.
Imelo sa zvyklo využívať ako liečivá rastlina pri mnohých neduhoch. V liečebnej praxi sa používa na znižovanie krvného tlaku a podporenie činnosti srdca. Rozširuje cievy a pôsobí proti vápenateniu tepien. Účinné látky imela pôsobia tiež proti nádorom.
Je možné, že imelo, ako poloparazit, získava z hostiteľského stromu aj konkrétne liečivé látky. Pri využívaní imela na liečebné účely by sme mali poznať aj drevinu, na ktorej vyrástlo, keďže táto drevina sa pravdepodobne spolupodieľa na tvorbe účinných látok. Pre bezpečné a účinné využitie jeho liečebnej sily treba mať dostatočné odborné vedomosti a skúsenosti.
Liečivé účinky
Zbierajú sa mladé konáriky s listami, sušia sa zviazané v zväzkoch, zavesené v prievane alebo pri umelých teplotách do 40 °C. Droga je svetlozelená a chutí horko. Zle vysušené imelo sčernie.
Obsahuje peptid viskotoxín, cholín, acetylcholín, flavonoidy, saponíny, slizy, vosk, sacharidy, škrob, organické kyseliny a farbivá.
Príbuzné druhy
Imelovec európsky (Loranthus europaeus).
